Miško Kadera
Môj príchod domov a 1.mesiac medzi vami

Môj príchod domov a 1.mesiac medzi vami

17.12.2008 autor misko

Tak som  si povedal, že pridám ďalšie príbehy z môjho života a presnejšie, že Vám opíšem môj príchod medzi moju rodinku. S maminou som sa spoznal v nemocnici, kde sme spolu trávili 6 dní. No a s ostatnými som sa zoznámil na Štedrý deň. Samozrejme som ich videl cez nemocničné sklo, ale to nebolo ono.

Keď nám v nemocnici povedali, že možeme ísť domov, tak mamina rýchle zavolala tatinovi, že nech pre nás príde. Totiž s našim odchodom to bolo veľmi premenlivé, keď mamina mohla ísť, ja som nemohol, lebo som mal žltačku, potom mamina bola na takom menšom zákroku, čo musela zostať ešte jeden deň v nemocnici a to mňa by zase už pustili. No a keď mohla ísť mamina už definitívne domov, tak mne tá žltačka opät vyskočila, no a doktorka nás nechcela pustiť, no nakoniec sme sa dohodli, že keď výsledky budú  pod určitou hodnotou, tak nás pustia. Tak nakoniec boli, ale veľmi veľmi tesne, tak sme sa dohodli, že sa hneď medzi sviatkami dojdeme ukázať na kontrolu Tak 24.12.2007 o 11,00 hod mamina zavolala celá štastná tatovi, že ideme domov. Pôvodne myslela, že bude doma aspoň dva dni pred štedrým večerom, že všetko nachystá, no nepodarilo sa. Ale s pomocou celej rodiny sme to zvládli a síce troška neskoršie ako zvyčajne sme si sadli za štedrovečerný stôl. Potom som sa s každým bližšie zoznámil, u každého som sa popestoval a nemohol som sa na nič stažovať.  Pre všetkých som bol v ten deň najkrajší vianočný darček, ktorý dostali.

Prvý mesiac som ešte celkom dobre spával, ale vraj o dosť menej ako môj braček. A hlavne ja som si nachvíľku zdriemol (tak 15-20 min.) a bol som vyhajaný. Vonku sa mi spalo veľmi dobre, dokonca, keď som vonku zahajal, tak ešte som taký zababušený dlho hajal aj doma. Ale inač som bol celkom pokojné bábo, ktoré by v kuse papalo a  pestovalo sa. Teda som si aj troška poplakal a to hlavne vždy, keď ma prebalovali, kúpali (vo vode už bolo fajn), ale to keď ma vyzliekli s teplučkého oblečenia, bolo pre mňa nepredstaviteľné, tak som im to patrične dával na známosť, že toto sa mi vôbec ale vôbec neľúbi. Nakoniec som však zistil, že s tým asi nič neurobím, že raz za čas mi musia dať čistú plienku, a že musím isť na kontrolu k lekárovi, tak som si povedal, že už plakať nebudem. A odvtedy som najpohodovejšie dieťa z našej rodiny.

Každého nového si vždy poriadne premeriam a potom zvážim, či sa naňho usmejem, no väčšinou sa môj úsmev ujde každému, kto sa mi venuje pár minút.  Kubko sa o mňa krásne stará, len ma rodičia musia strážiť, aby ma z tej veľkej lásky nerozpučil, ale veľmi mamine pomáha, tým, že jej nosí plienočku, krémik na riťku. Stará sa, keď plačem, aby som mal dudel. Zo začiatku mi ho vždy tak nešikovne vrazil do pusiny, no postupne sa to už naučil. Nosi mi podchvíľa nejaku hračku, na ktorú narazí počas toho ako sa hrá. A je mu jedno, či práve vtedy spím alebo som hore, len sa vytrhne a uteká mi to doniesť. Občas ma zobudí a hneď to oznamuje mamine. “Mamina, mamina Mišo sa zobudil.” Asi ma ma veľmi rád, lebo je stále pri mne, pusinky mi dáva a ja sa za to naňho pekne usmievam

Tak Vám prajem pekný zvýšok dňa a ďalšie fotky nájdete vo fotoalbume Na Vianoce doma.

Váš od zajtra ročný chlap Miško