Môj rok a pol.

3.9.2009 autor misko

Ahojte,

akosi som si uvedomil, že Vám nepíšem nič o tom, čo dokážem, ako sa čo rýchlo učím, čo sa mi nechce i keď by som to už vedel, keby sa mi chcelo :)

Určite ste si všetko pozorne prečítali ako napredoval Kubko, na všetko môžete zabudnúť, lebo ja si idem svojou vlastnou cestou.  Síce sme bratia, máme strašne veľa spoločného aj sa radi spolu hráme, smejeme, jašíme, sme proste parťáci.

Kubko má veľ toho učí, ale hlavne nezbednosti :). Čo spraví, ja hneď musím napodobniť, ale ani on sa nedá zahanbiť, občas sa aj mne podarí vymyslieť nejakú somarinku a Kubi ma hneď podporí. Takže v tomto si rozumieme na výbornú.

Čo sa týka môjho napredovania, no ja som taký pohoďák, čiže ja mám na všetko čas, kým zistím, že to nepotrebujem k niečomu, čo je pre mňa veľmi dôležité. Tak aj schodením som sa neponáhľal, začal som chodiť až keď som mal rok aj mesiac. Išiel som na istotu, načo budem chodiť už skorej, aby som padal ako hnilá hruška, ja som sa pustil až vtedy, keď som zistil, že mám ako takú stabilitu.

Rozprávanie, no to si zatiaľ vystačím s pár slovíčkami, s ktorými dostanem všetko čo potrebujem. Kubko, Mama, tata, papa…ale keby sa mi chcelo, hovoril by som aj viac, ale to sa mi chce len málokedy. Už som zopárkrát mame prezradil, že ja viem viac slovíčok, ale nechce sa mi hovoriť, však ešte si jazyk dosť zoderem. Už sa mi stalo, že keď mi mama podávala mlieko, tak som si ho zobral a povedal, že mlieko, no keď sa ma to pýtala viac krát, tak som zaryto mlčal, aby si náhodou nemyslela, že už začnem hovoriť. Tak isto to bolo aj s kľúčami a inými maličkosťami. :)

Vnímanie. Na vnímanie som fakt dobrý, keď len začujem, že sa tato pýta maminy, či nevie kde je to, ja viem a hneď mu to aj donesiem. Alebo si povieme, že by sme mohli ísť aj von, tak ja hneď prinesiem každému boty. Alebo minule mamine som doniesol sponu, videl som totiž, že sa češe a vždy keď to robí, tak si dáva do vlasov takú sponu. Ani mi to nemusela povedať a už ju aj mala u seba.  A najväčší úspech som mal na dovolenke večer, keď nás rodičia kúpali. Prvý som bol ja, tak ma zabalili do takého uteráka, žabinka ho voláme, lebo je celý zelený a ma aj také očka a pripomína žabku. Mama si ma zobrala na postel, tam ma ponatierala, povysúšala a išla obliecť do pyžamka, lenže zohrievala mi akurát mliečko, tak ho išla vypnúť. No to už na ňu tato kričal, nech mu podá žabinku, lebo už je aj druhý chlap osprchovaný. Mama kričala, že zachviľu, že len preleje mlieko. No tak som to chytil do ruky ja, rozbalil som sa zo žabinky, zliezol som z nej a teda aj z postele, zobral žabinku, otvoril dvere do kúpelky a podal tatovi žabinku, ten vyjavene kukal, čo tam robím a ako sa mi to podarilo. A ako som pochopil, že chcú ten uterák, v ktorom som bol zabalený :). Tam bola dobrá výška klúčok, som sa tam všade dostal u nás mám s tým ešte problém.

No tak zatiaľ by stačilo asi toľkoto o mne, z hračkami sa rád hrám a som aj šikovný, postavím vežu, najradšej máme spolu s Kubkom vláčik, s ktorým sa vieme pohrať celé dni. Staviame si koľajnice, pripájame mosty tunele a dostali sme aj taký elektrický rušeň, tak je to úplná paráda.

Naši nám stále vymýšľajú nejaký program, takže sa nenudíme, však nejaké fotky z našich výletov si môžete pozrieť vo fotalbume Častá - Červený Kameň, Dedinka Habakuky, Výlet na Donovaloch. A samozrejme, keď si prekliknete na môjho bračeka, tak tam nájdete iné fotky z týchto výletov.

Za chvíľu sa ohlásim z fotkami z našej dovolenky v Chorvátsku. Už sa triedia fotky, len ich je strááááááááááááášne veľa.

Krásny deň Vám prajem

Mišatko

Pridané do kategórie Miškové príbehy | Pridajte komentár

Výlet v ZOO

29.4.2009 autor misko

Ahojte,

no závratnou rýchlosťou sa presuniem k dnešnému obdobiu. To znamená, že mám 1 rok aj 4 mesiace. Takže som dosť narástol, odkedy ste o mne naposledy čítali. Rozhodol som sa, že začnem písať aktuálne, skôr sa k tomu dostanem, ako loviť do minulosti, čo som robil, keď som mal dva, či tri mesiace. Samozrejme dostanem sa aj k tomu. Takže nebude chronológia ako u môjho bračeka Kubka, keďže teraz je už toho času troška menej.

Miško

Miško

Naš denný harmonogram je asi takýto, ráno, ktoré mimochodom začína prinajlepšom o 6 ráno, niekedy sa podarí aj skôr, si pozrieme rozprávku, tým dáme čas maminke, aby sa pomaly prebrala. Potom, keď je pekné počasie, tak ideme von, keď sa vrátime, sa napapáme, poprípade ešte troška zahráme, ideme hajať, keď sa zobudíme, tak sa znova napapáme, začneme sa chystať von, čo trvá asi tak hodinu :) Niekedy nás von vezmú babky, chodia každá raz do týždňa Tak máme aspoň zmenu, lebo s každým robíme niečo iné a potom to už ide rýchlo, keď sa vrátime z vonku, pojašíme sa s tatom, ten nás okúpe a uloží hajať.

A víkendy sú úplne najlepšie, väčšinou vymyslíme nejaký výlet, niekam, kam nechodíme bežne. Tak aj teraz sme sa vybrali do ZOO, bolo tam strašne veľa ľudí, tak som tak vyjavene kukal z kočára, aj mi úsmev zamrzol. Boli sme tam spolu so strýkom, s tým sme pozorovali medvede, opicu, ako rúčkovala po celej klietke, druhá si zase lúpala banán a papala ho. Najviac som ožil pri dinosauroch, tie vydávali zvuky ako ja. Tak sme si troška spoločne zavrčali. Strýko nám aj kúpil také dinosaury hračky, tak máme doma aj my taký dinopark ako v ZOO.

Naši noví kamaráti

Naši noví kamaráti

Však viac uvidíte na fotkách, tak príjemné pozeranie. Fotky z nášho výletu do Zoo a ďalšie nájdete aj u Kubka vo fotoalbume Návšteva zoo

Pridané do kategórie Miškové príbehy | Pridajte komentár

Môj príchod domov a 1.mesiac medzi vami

17.12.2008 autor misko

Tak som  si povedal, že pridám ďalšie príbehy z môjho života a presnejšie, že Vám opíšem môj príchod medzi moju rodinku. S maminou som sa spoznal v nemocnici, kde sme spolu trávili 6 dní. No a s ostatnými som sa zoznámil na Štedrý deň. Samozrejme som ich videl cez nemocničné sklo, ale to nebolo ono.

Keď nám v nemocnici povedali, že možeme ísť domov, tak mamina rýchle zavolala tatinovi, že nech pre nás príde. Totiž s našim odchodom to bolo veľmi premenlivé, keď mamina mohla ísť, ja som nemohol, lebo som mal žltačku, potom mamina bola na takom menšom zákroku, čo musela zostať ešte jeden deň v nemocnici a to mňa by zase už pustili. No a keď mohla ísť mamina už definitívne domov, tak mne tá žltačka opät vyskočila, no a doktorka nás nechcela pustiť, no nakoniec sme sa dohodli, že keď výsledky budú  pod určitou hodnotou, tak nás pustia. Tak nakoniec boli, ale veľmi veľmi tesne, tak sme sa dohodli, že sa hneď medzi sviatkami dojdeme ukázať na kontrolu :) Tak 24.12.2007 o 11,00 hod mamina zavolala celá štastná tatovi, že ideme domov. Pôvodne myslela, že bude doma aspoň dva dni pred štedrým večerom, že všetko nachystá, no nepodarilo sa. Ale s pomocou celej rodiny sme to zvládli a síce troška neskoršie ako zvyčajne sme si sadli za štedrovečerný stôl. Potom som sa s každým bližšie zoznámil, u každého som sa popestoval a nemohol som sa na nič stažovať.  :) Pre všetkých som bol v ten deň najkrajší vianočný darček, ktorý dostali.

Najkrajší vianočný darček

Najkrajší vianočný darček

Prvý mesiac som ešte celkom dobre spával, ale vraj o dosť menej ako môj braček. A hlavne ja som si nachvíľku zdriemol (tak 15-20 min.) a bol som vyhajaný. Vonku sa mi spalo veľmi dobre, dokonca, keď som vonku zahajal, tak ešte som taký zababušený dlho hajal aj doma. Ale inač som bol celkom pokojné bábo, ktoré by v kuse papalo a  pestovalo sa. Teda som si aj troška poplakal a to hlavne vždy, keď ma prebalovali, kúpali (vo vode už bolo fajn), ale to keď ma vyzliekli s teplučkého oblečenia, bolo pre mňa nepredstaviteľné, tak som im to patrične dával na známosť, že toto sa mi vôbec ale vôbec neľúbi. Nakoniec som však zistil, že s tým asi nič neurobím, že raz za čas mi musia dať čistú plienku, a že musím isť na kontrolu k lekárovi, tak som si povedal, že už plakať nebudem. A odvtedy som najpohodovejšie dieťa z našej rodiny. :)

Krásne sníčky

Krásne sníčky

Každého nového si vždy poriadne premeriam a potom zvážim, či sa naňho usmejem, no väčšinou sa môj úsmev ujde každému, kto sa mi venuje pár minút.  Kubko sa o mňa krásne stará, len ma rodičia musia strážiť, aby ma z tej veľkej lásky nerozpučil, ale veľmi mamine pomáha, tým, že jej nosí plienočku, krémik na riťku. Stará sa, keď plačem, aby som mal dudel. Zo začiatku mi ho vždy tak nešikovne vrazil do pusiny, no postupne sa to už naučil. Nosi mi podchvíľa nejaku hračku, na ktorú narazí počas toho ako sa hrá. A je mu jedno, či práve vtedy spím alebo som hore, len sa vytrhne a uteká mi to doniesť. Občas ma zobudí a hneď to oznamuje mamine. “Mamina, mamina Mišo sa zobudil.” Asi ma ma veľmi rád, lebo je stále pri mne, pusinky mi dáva a ja sa za to naňho pekne usmievam :)

Tak Vám prajem pekný zvýšok dňa a ďalšie fotky nájdete vo fotoalbume Na Vianoce doma.

Váš od zajtra ročný chlap Miško :)

Pridané do kategórie Miškové príbehy | Pridajte komentár

Next Page »

Copyright © 2008 Miško Kadera